Jeden z najväčších mýtov o voľnom trhu, ktorý poznám je, že veľké korporácie snívajú o voľnom trhu a laissez faire kapitalizme. Nič nemôže byť ďalej od pravdy.
Poznáte to. Zisk z dodávania verejnému sektoru končí v schránkových firmách. Vymyslíme reguláciu – napríklad register konečných užívateľov výhod. Každý, kto chce dodať čo i len toaletný papier cez verejné obstarávanie musí byť v registri a tam sa konečný užívateľ výhod konečne prizná, aj keď má na obchodnom registri aj v banke bieleho koňa. Ak nie, hrozí mu pokuta. Všetci jasajú ako sme konečne zatočili so schránkovými firmami.
Realita?
Korporácie vrátane schránkových firiem sa tešia. Registráciu zmáknu, obzvlášť keď “vedia”, že budú pre verejnú správu dodávať, zarátajú si to do ceny. Je to tak hodinová návšteva notára, stojí to stovky eur a výsledok je len možnosť predávať do verejnej správy. Takže pre firmy, ktoré to chcú len skúsiť je to bariéra navyše s neistým výsledkom.
Zaujímavé to ale začne byť až keď sa na to pozriete z pohľadu začínajúceho podnikateľa (potenciálnej konkurencie). Prejdime od verejnej správy ku klasickému príkladu začínajúceho podnikateľa – tým je limonádový stánok. V Amerike sa tak tradične deti učia zarábať peniaze.
Myšlienka je jednoduchá. Vyrobím limonádu, postavím na kartónovú krabicu plastové poháriky a cenu “$1”. A počkám čo sa stane. Je to dobré miesto? Je cena príliš vysoká? Príliš nízka? Funguje to lepšie keď sa usmievam?
Keď toto robia deti v Amerike, učia sa podnikať, vyrábať produkt, vybrať správne miesto, službu zákazníkom.
Skúsme to na Slovensku. Dieťa najprv navštívi lekára kvôli preukazu pre prácu s potravinami. Hygiena.
V USA nemusíte mať žiadnu “živnosť”, slobodné podnikanie znamená, že môžem podnikať slobodne, nie že môžem slobodne požiadať o povolenie podnikať.
Teraz si predstavte, že už máte obchod s limonádou. Už to nie je stánok, našli ste správne miesto, správny recept, splnili ste všetky regulácie. A príde nová regulácia, napríklad musíte uvádzať zloženie a alergény na každom produkte. Samozrejme, nechce sa vám do toho. Ale, už ste zvládli toto všetko a jedna regulácia navyše vás nezabije.
Ale ten nový podnikateľ (je jedno, či má sedem rokov alebo 30), ktorý chce predávať limonádu a ešte ani nevie, či mu biznis pôjde najprv musí vyriešiť množstvo iných problémov – založiť firmu, zohnať registračnú pokladnicu, účtovníka, povolenie na prevádzku, pre všetkých ľudí čo budú vyrábať alebo predávať ten papier od lekára (mimochodom, keď som si ho vybavoval, doktorka sa na mňa ani nepozrela, vystavila mi ho rovno sestrička). A potom pre každú verziu limonády, aj keď ešte neviem aké to budú, vypísať alergény a zloženie. (Teraz nehovorím, že toto sú aktuálne regulácie).
Objavovanie
S Matejom Heldom sme sa v podcaste rozprávali o podnikaní a tom, že je to proces objavovania. Máloktorý podnikateľ ide od geniálneho nápadu k dokonalej exekúcii a zisku. Je to dlhý proces, ktorý zahŕňa vývoj produktu, zisťovanie ako osloviť daným produktom zákazníkov, ako sa k nim dostať. Vyladiť pomer cena/kvalita. Inovovať rýchlejšie ako konkurencia. Je to veľmi dynamický proces.
Teraz si pozrite obrázok v záhlaví tohto článku. Hmlistá cesta, ktorou sa musíte dostať k finálnemu produktu, absolútne netušíte ako to tam vyzerá. A hneď na začiatku vás čaká obmedzenie rýchlosti. Je to samozrejme pre vaše bezpečie a bezpečie vašich klientov.
A kto sa najviac z tohto obmedzenia teší? Tí, ktorí už prešli za hmlu. Vedia, že vám to bude trvať veľmi dlho, dokonca sa na to pravdepodobne aj vykašlete.
Komu to prospieva
Kto sa teda teší z regulácií? Socialisti? Ochrancovia spotrebiteľov? Bojovníci proti schránkovým firmám? Každá z týchto skupín sa teší z tej regulácie, ktorú sami navrhli. Odborári sa tešia, že je ťažšie vyhodiť zamestnancov (a to, že je potom znížená vôľa zamestnávať ich netrápi, oni už prácu majú). Záchrancovia štátneho rozpočtu sa tešia ako zatočili so schránkovými firmami. Bojovníci proti terorizmu sa vytešujú z každého obmedzenia súkromia.
Ale ten, kto sa teší zo všetkých týchto regulácií je štát a tie firmy, ktoré sú už za hmlou. Vedia, že na akúkoľvek novú konkurenciu čakajú odborári, je čoraz ťažšie robiť finančné transakcie, firmy musia platiť stále čoraz viac peňazí na právnikov, ochranu osobných údajov a zároveň zákonom dané bonzovanie svojich zákazníkov.
Funguje to?
Samozrejme, účel svätí prostriedky. Vďaka reguláciám máme superbezpečné jogurty, vďaka ktorým nezomrieme na otravu, teplé miestečká pre ľudí, ktorí sa zaoberajú dodržiavaním regulácií, vysnívaný pocit bezpečia medzi dvomi teroristickými útokmi, čo je obdobie, kedy nás naši ctení volení zástupcovia ubezpečujú, že už tá ďalšia regulácia na ktorej pracujú nás zachráni. A vďaka helmám nepadajú ľudia z nákupných centier, ktoré sa stavajú.
Problém je, že regulácie túto kvalitu nedosahujú. Ľudia stále ničia životné prostredie (vďaka štátnym povoleniam), taxikári stále osierajú ľudí (a šomrú na iných ľudí, ktorí vďaka technológiám a reputačným systémom nemôžu – na podvádzanie zákazníkov a klamanie majú od štátu licenciu len oni). Zlé veci sa stále dejú. Prečo?
Pretože regulácie sú statické a svet je dynamický. Regulácie schváli parlament, zavádza ich a už v momente, kedy sa o nich hlasuje sa svet vyvíja ďalej. Regulácie nemajú dobu trvanlivosti, nemajú automatickú klauzulu na prispôsobenie sa svetu.
Túto vlastnosť má voľný trh. Voľný trh je dynamický, ceny sú voľby, ktoré sa dejú každú minútu, každú sekundu. A presne preto tí, ktorí sú už za hmlou voľný trh nikdy nebudú chcieť. Už vedia ako navigovať štátne regulácie. “Právom” hovoria, že keď ich museli splniť oni, mali by ich aj ostatní.
Za túto iluzórnu kvalitu a stabilitu platíme pomalým pokrokom v zdravotníctve, vyššími cenami produktov a služieb (regulácia je z definíci zákaz, nehovorí aké veci majú byť, iba aké veci sú zakázané). Reguláciou sa nedá vymyslieť lepší produkt alebo služba, iba nejaké produkty a služby zakázať. A tie horšie, zakázané mohli byť práve zárodok tých lepších a lacnejších.
Cesta do regulačného raja je dláždená dobrými úmyslami, skupinami ľudí, ktorí chcú vyriešiť len ten jeden problém, ktorý vo svete vidia a platená a podporovaná firmami, ktoré už svoje miesto na trhu našli.
Ten, komu to vadí je malý podnikateľ, ktorý chce zmeniť svet, dieťa s limonádovým stánkom a obyčajný volič, ktorému neostáva nič iné ako sa do svojho raja prevoliť cez volených zástupcov. Všetky ostatné možnosti sú totiž zakázané alebo sú za obrovskou cestou plnej hmly – s obmedzením rýchlosti.