Time Machine: manuscript extract: Kevin

(for context, see last post, it’s in Slovak)

Mladá banková úradníčka v Londýnskej pobočke Citibank nemala včera dobrý deň. Nič zvláštne ani tragické – bolela ju hlava a nedarilo sa jej zaspať. Ranné cestovanie do Soho z Golders Green nepatrí k tým najrýchlejším a nestihla autobus. Sedela za svojim nízkym stolíkom, na ktorom mala monitor, klávesnicu a myš, pero, niekoľko propagačných letákov a menovku “Rachel”. Vedela, že základom dobrej bankovej úradníčky je jej prirodzene vyzerajúci úsmev. Aj keď mala chuť všetkých zákazníkov prebodnúť pohľadom.

Otvorili sa dvere a vošiel prvý zákazník. Poobzeral sa po miestnosti a akoby zmätene hľadal niekoho konkrétneho. Nakoniec si sadol k stolíku Rachel, ktorá ho síce chcela prebodnúť pohľadom, ale nakoniec ostala pri úsmeve. “Ako vám môžem pomôcť?”

“Nefunguje mi kreditná karta”, odpovedal Kevin a začal vyberať z peňaženky nejaké kreditné karty. Našiel tú správnu. Položil ju na stôl a ostatné sa mu rozsypali na zem. Zohol sa pod stôl a chvíľu ich dával dokopy. Rachel mohla konečne prevrátiť očami a potichúčky si povzdychnúť – nemohol ísť ku kolegyni?

Roztrasný zmätkujúci Kevin bol čistým kontrastom k banke, ktorá musela po krachu Northern Rock na anglickom trhu vyzerať čo najstabilnejšie. Ani jeden škrabanec na nábytku, nič, čo by nemalo svoje pevné a stabilné miesto. Kevin konečne zozbieral karty zo zeme a usmial sa na Rachel. “Pane, túto kartu vydala americká pobočka Citibank, s tým vám žiaľ neviem pomôcť, nemáme prepojené systémy. Na zadnej strane karty však máte telefónne číslo, ak chcete, môžeme skúsiť zavolať.”

Pomoc odmietol, poďakoval sa a odišiel. Keď sa zavreli dvere, Rachel išla do kuchynky uvariť si kávu. Musí sa prebrať.

Kevin mal podobný nápad – raňajky a kávu! Zbadal bankomat, vybral si z Citibank karty, ktorú stále držal v ruke, nejaké libry a zaliezol do jednej z nespočetných malých kaviarní v Soho. Objednal si sendvič a kávu a otvoril notebook. Mail od London. “Kde si? Ako sa máš? Kedy ťa uvidím? Chýbaš mi!”. Zavrel poštového klienta, zadal šialene dlhé heslo a otvoril sa mu akýsi dlhý zoznam čohosi. Dopísal do neho “Citibank, 88 Strand, Soho, London” a nejaké číslo. Čakal. Riadok sa zmenil na zelený. Zavrel notebook a s pocitom zadosťučinenia si odpil z kávy.

Spomenul si na e-mail od London. Bola v New Yorku, o tomto čase už pravdepodobne v posteli so svojim novým priateľom. A on bol kdesi za zrkadlom – v meste, ktoré sa volalo rovnako ako ona, kde sa jazdí po opačnej strane a všetko je tu tak trochu naopak. Naopak inak, nie naopak zle. “Kedy ťa uvidím?” zaznelo mu v hlave ako keby z jej pier. “Na to si mala myslieť trochu skôr…”.

Kevin dopil kávu, zaplatil a z peňaženky priam chirurgickým pohybom bez jediného pohľadu dnu vybral Oyster card. Smer Victoria Station. Vybrať z uzamykateľnej skrinky veľkú čiernu tašku v ktorej mal všetko, čo potreboval. Pozrel sa na tabuľu s odchodmi autobusov. “Paríž, to znie dobre”, pomyslel si a kúpil si lístok. Utekal z Londýna, utekal pred London a tak trochu pred sebou. A ešte pred “nimi”, čo robil koniec-koncov celý život – odkedy jeho otec svedčil v súdnom procese proti pár členom Sicílskej mafie pôsobiacim v New Yorku. Vláda ich zaradila do programu na ochranu svedkov. Lenže vždy sa kde-tu nejaký úradník nechal podplatiť a Fosterovci viac-menej celý život utekali. Až kým sa Kevin raz nevrátil domov a … rodičov nikde. Neostala po nich ani stopa. Proste zmizli. Kevin zobral veľkú čiernu tašku, zabalil do nej všetko dôležité a kúpil si lístok. Ten jediný raz nie do náhodného neznámeho mesta, ale “domov”. Do New Yorku. Prvý pokus navštíviť vzdialenú rodinu sa ukázal byť ako zlý nápad. Aspoň teda ak ten holohlavý pán v na mieru šitom saku, ktorý sa prechádzal v okolí domu jeho tety skutočne mal taliansky prízvuk, ako sa Kevinovi z diaľky zdalo, keď ho počul hovoriť do telefónu. Možno iba paranoia. Ale možno vďaka nej stále žije. Ešte že sa v New Yorku dá stratiť v dave. V spoznávaní podozrivých ľudí, v skrývaní sa a utekaní bol teda Kevin majstrom – robil to po celý život. Teraz však neutekal pred sicílskou mafiou, ale pred niečím horším. Pred spomienkami na London. Nevedel, čo robiť a tak spravil presne to, čo vždy – nerobil nič, len čakal, čo sa stane.

Comments

Written by Juraj Bednár //